Sokratovská otázka ako filozofický problém

ONLINE

978-80-8152-668-8

E-publikácia


Kľúčové slová:

Ďalšie informácie

Autor:Štefan Jusko
Vedecký redaktorProf. PhDr. Eugen Andreanský, PhD.
Rok vydania:2018
Dostupné od:27.12.2018
Vydanie:1. vydanie
Typ dokumentu:monografia
Jazyk publikácie:slovenčina
Počet strán:238
Fakulta:Filozofická fakulta UPJŠ
Katedra:Katedra filozofie a dejín filozofie
Poznámka:Táto práca vznikla vďaka podpore Grantovej agentúry SR VEGA v rámci projektu 1/0963/16 „Slabé myslenie a postmetafyzická filozofia“.

Anotácia

Cieľom monografie je poukázať na závažný problém interpretácie sokratovskej otázky, pretože charakter jej uchopenia predstavuje zároveň aj spôsob interpretačného prístupu k dejinám filozofie, resp. v našom prípade k interpretácii Sokrata a Platona. Že sokratovskú otázku je možné uchopiť diametrálne odlišne, mimo iných ukázali aj Patočka a Nietzsche. Prvý z obidvoch sa k Sokratovi hlási a originálnym spôsobom jeho otázku aktualizuje pre súčasnosť. Druhý je k Sokratovi ambivalentný, ale v konečnom dôsledku ho označí za dekadenta.

V prvej časti monografie je predstavená Patočkova charakteristika povahy ľudskej existencie, ktorú sám autor formuluje ako jednotnú, morálne pevnú. Patočka z tejto pozície interpretuje sokratovskú otázku ako starostlivosť o dušu, o jej dobro, pričom otázku dobra neodvodzuje z niečoho pozitívne vymedzeného, ale z celku sveta, ktorý svojou neustálou otvorenosťou môže byť vymedzený iba negatívne.  Táto sféra negativity je pre Patočku niečím nesmierne pozitívnym, lebo transcendencia k nej človeka od relatívnych dobier pozdvihuje k celkovému zmyslu a tým ho robí morálne zdatným v pravom slova zmysle.  Dobro, t. j. požiadavka k vzmachu, k obratu človeka od sveta veci k celku sveta je preň programom, ktorý prvý svojim vediacim nevedením formuloval práve Sokrates.                                                                           

Druhá časť práce je venovaná Nietzscheho koncepcii založenej na ne-jednote ľudskej existencie, ktorá nie je odvodená z celku sveta, z celkového zmyslu, ale zo zmyslu situačného. Nietzsche sa usiluje preukázať, že v každej situácii je ľudská existencia vystavená dvom opačným hľadiskám, pri ktorých nie je možné rozhodnúť, ktoré je správne. Dochádza k záveru, že obe hľadiska sú si vzájomne rovnocenné a v tejto rovnocennosti aj vzájomne podmienené, čo znamená, že k dobru, ku zmyslu situácie je blahodarnou podmienkou práve jeho opak, t. j. to, čo zmysel ohrozuje, čo predstavuje stratu zmyslu (a opačne). Túto rovinu označuje ako imorálnu, ako sféru, v ktorej si ľudská existencia tvorí zmysel mimo myslenia v protikladoch dobra a zla.

Záver práce je otvorený, lebo ako sa ukazuje, pre obe koncepcie nemáme spoločného menovateľa, ktorý by mohol rozhodnúť o správnosti jednej alebo druhej koncepcie. Práve v tomto spočíva, že sokratovská otázka zostáva vážnym filozofickým problémom aj dnes.               

Možno vás zaujmú aj tieto publikácie