Leibniz a Heidegger – veta o (dostatočnom) dôvode

Filozofia je vo svojich dejinách popretkávaná niekoľkými princípmi, ktoré vnášajú do tohto druhu myslenia svetlo a poriadok, nech už ide o systémovú alebo nesystémovú podobu filozofovania. Každý z princípov predstavuje svojím spôsobom počiatok (ἀρχή) akéhokoľvek deduktívneho usudzovania, no nie všetky filozofické výpovede a koncepcie sú povinné postupovať rovnako, pretože nie všetky filozofické výpovede a koncepcie sú kalkulom. Vlastne, takáto podoba racionalistického filozofovania je v dejinách filozofie skutočne menšinová. No aj napriek svojmu menšinovému zastúpeniu vždy do určitej miery vzbudí pozornosť či už tak, že sa stane pilierom myslenia samotného a nájde si svoje trvalé miesto v jeho základoch, alebo sa stane nevyhnutnou oporou filozofického uvažovania. Princípov v dejinách filozofického myslenia v skutočnosti nie je mnoho. Stav je daný predovšetkým rôznorodou a v mnohých prípadoch neracionalistickou povahou filozofického uvažovania. V tejto súvislosti možno bez váhania na jednej strane spomenúť niektoré princípy logiky ako princíp identity, princíp negácie sporu, princíp vylúčenia tretieho a iné. Na druhej strane spomeniem dva osobitné princípy, ktoré s logikou v skutočnosti majú spoločné len to, že sú z nej odvodené. Prvý z nich je známy ako Occamova britva. Druhý dostal veľmi špecifické pomenovanie, ktoré však príliš veľa svetla do jeho pochopenia neprináša, skôr naopak – už samotné pomenovanie princípu vnáša do jeho pochopenia mnohé prekážky: principium rationis sufficientis alebo princíp dostatočného dôvodu. Po prvýkrát ho formuluje a aj na jeho základe buduje svoju metafyziku (kontingencie) G. W. Leibniz. O takmer tri storočia neskôr prejaví o tento princíp záujem Martin Heidegger. Nenápadnosť a takmer nevysvetliteľná jasnosť tohto princípu ho očarí natoľko, že mu venuje jeden prednáškový kurz v letnom semestri 1928 v Marburgu – kurz známy ako Metafyzické základy logiky podľa Leibniza (Die Metaphysische Anfangsgründe der Logik im Ausgang von Leibniz). Definitívne sa k nemu vyjadrí v zimnom semestri 1955-1956 vo Freiburgu v prednáške s názvom Der Satz vom Grund. Heideggerova deštrukcia princípu smeruje od principium rationis sufficientis k pojmu dôvod-základ (Grund). Zámerom, ktorý Heidegger touto cestou sleduje, je premyslenie otázky Bytia bez jestvujúcna, Bytia, ktoré prostredníctvom pojmu dôvod-základ (Grund) nadobúda zakladajúci charakter. Ukazuje sa však, že s definitívnou platnosťou nemožno ani v tomto prípade vyrieknuť ortieľ nad možnosťou myslenia Bytia bez jestvujúcna. Preto pokus o prekonanie metafyziky a nastolenie nového myslenia a jeho úlohy ostáva len pokusom.