Školský systém na Slovensku v medzivojnovej Československej republike (1918 - 1938)

Vzdelávací systém (školstvo) je jedným z najúčinnejších nástrojov formovania mladej generácie v každej vyspelej spoločnosti. V školách sa utvára nielen vzdelanostná báza nutná pre plnenie požiadaviek v hospodárstve a v spoločenskej sfére, ale taktiež sa formuje národná a ideová identita každého člena spoločnosti. Škola má určujúci podiel na tvorbe pozitívnych hodnôt, ale môže byť aj živnou pôdou xenofóbie a rasistických postojov.

Nezastupiteľnú úlohu má škola vo vytváraní národného povedomia, stotožnenia sa s vlastným národom, jeho históriou, hrdinskými činmi predkov a so zmyslom existencie.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska došlo v strednej Európe k fundamentálnym geopolitickým zmenám. Jednou z nich bol vznik Československa, štátu založeného na radikálne odlišných princípoch než bolo predvojnové Uhorsko. Zakladatelia Československej republiky (ČSR), osobnosti, ktoré rozhodujúcim spôsobom určili charakter politického zriadenia v novovzniknutej republike, nepatrili k privilegovaným vrstvám predošlého režimu. Na rozdiel od Uhorska, kde takmer bez výnimky kontrolovala politickú moc šľachta, elitu v Československu tvorili muži, ktorí boli radikálnymi kritikmi Rakúsko-Uhorska. Výstižným príkladom bola najvplyvnejšia osobnosť medzivojnového Československa, prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Napriek svojmu pôvodu Masaryk bol Čechmi i Slovákmi vnímaný ako zakladateľ štátu, legendárna postava, ktorá politickým a spoločenským vplyvom ďaleko presahovala právomoci prezidentského úradu. Protikladom ku konzervatívnemu Uhorsku bolo Československo štátom, kde najmä v prvých rokoch dominovali ľavicové idey. Nemenej hlboké boli zmeny v politickej a národnostnej rovine. Československo sa stalo parlamentnou demokraciou, v rámci ktorej pôsobili politické zoskupenia organizované na ideovom, konfesionálnom i etnickom princípe. Mocenským, politickým a spoločenským centrom republiky sa stal tzv. československý národ, súručenstvo Čechov a Slovákov. Česi a Slováci, vnímaní ako „vetvy“ jednotného národného celku, boli definovaní ako „štátotvorný národ“, ipso facto, oprávnení k určujúcej úlohe v štáte. Československá republika sa takto stala národným štátom, napriek skutočnosti, že obyvateľstvo tvorili aj početné komunity Nemcov a Maďarov. Na Slovensku v dôsledku maďarizácie, t. j. transformácie mnohonárodnostného Uhorska na etnicky homogénny štát, nezohrávala inteligencia tak významnú úlohu ako tomu bolo v Čechách. Štátne orgány preto úsilie zacielili predovšetkým na „poslovenčenie“ 5 Slovenska. Významná, vari najvýznamnejšia úloha v uvedenom procese pripadala výstavbe školského systému, ktorý by dokázal vychovávať mladú generáciu v súlade s ideologickými cieľmi a hospodárskymi potrebami republiky.

Autorka